Príbeh-PEVNOSŤ hraničiarov

Mapa Stredozeme, červený bod označuje pevnosť.

Pevnosť je ukrytá v horách, ktoré stoja osamelo od ostatných. Ráno krajina je pokrytá rozťahanou hmlou, ktorá sa plazí po údoliach. K pevnosti je ťažký prístup, len málokto sa dostane až do cieľa, pretože hory sú plné nástrah a nebezpečia. Skalné chodníčky sú skryté očiam obyčajných pocestných. Terén je nepriehľadný a zložitý, preto sa často krát mladí hraničiari vyberajú na svoju púť pešky. Ten kto sa prebojuje cez útrapy cesty a nehostinných pohorí je odmenený výhľadom na kamennú pevnosť. Je učupená v kotline medzi dvoma prísnymi štítmi. Počasie je tu nepriaznivé, často prší, leje a výnimkou nie sú ani časté búrky. V zime tu naopak, napadajú haldy snehu, ktoré prístup k pevnosti evidnentne zhoršujú. Pevnosť je kamenná a dá sa do nej dostať cez most.Do pevnosti vstúpite dubovými dverami. Tie vám odhalia štvorcové nádvorie. V strede nádvoria sa nachádza studňa s vodou (Jasné, myslíte správne v pevnosti nie sú vodovodné kohútiky a tak si pekne krásne musia hraničiari nanosiť vodu sami ). Kamenné hradby sú vysoké aspoň štyri metre. Zo strážnych veží planú ohne. Ako prvé sa ocitnete na nádvorí a odtiaľ sa potom dostanete dvermi do vnútra citadely, odtiaľ sa ocitnete v chodbe, ktorá vedie na severné nádvorie, ktoré slúži ako cvičisko. Stajne pre kone sa nachádzajú pri západnej veži. Taktiež sa tam nachádza zbrojnica, ktorá je plná mečov, lukov a iných zbraní. Keď sa dostanete k východnej veži, musíte vybehnúť po širokých kamenných schodoch, ktoré vedú do vnútra budovy. Ocitáte sa vo vestibule, ktorý je obložený drevom. Odtiaľ zahnete doprava po sviečkami osvetlenej chodbe, tá vás dovedie priamo do spální (vpravo chlapčenská, vľavo dievčenská). Sú to dve veľké miestnosti pre delené drevenou stenou. každá z miestností má krb. Jedna stena patrí drevu, ktoré sa tam suší už od leta (v pevnosti ak sa nekúri je v zime nesmierny chlad a vlhkosť.) Na druhej strane sa nachádzajú postele (drevené rošty na koloch) a pri každej z týchto postelí sa nachádza kahanec s lojovou sviečkou. Druhá miestnosť je vybavená úplne rovnako. Opustíme spálne a vydáte sa chodbou doľava a ocitnete sa na rázcestí. Vpravo sa nachádza rozsiahla knižnica, vľavo je učebňa, rovno sa nachádza spoločná jedáleň. Chodby sú osvetlené sviečkami a sem tam sa nachádza oblok. Keď opustíme severné krídlo, ocitneme sa malom nádvoríčku, na ňom sa nachádza ďalšia studňa a samostatná budova, ktorá slúži ako tréningová miestnosť, keď je náhodou zlé počasie (čo je skoro stále, ale v búrke môžu hraničiari cvičiť tam). Celý komplex je obohnaný hradbami, na ktoré sa dá dostať cez veže a rebríky. Hradby sú široké dva metre a bez problémov tam môžu chodiť dvaja hraničiari vedľa seba.

PRAVIDLÁ PRE PRÍBEH

×Nikdy nehráme za iné postavy, hráme len za svoju
×Nepíšeme nič čo nie je reálne (ružové slony necháme doma)
×Príbeh sa odohráva v dávnych dobách (smartfóny a tablety NEEXISTUJÚ)
×Vyhýbame sa vulgarismu (Debil, idiot, kretén a podobne strpíme) ale tie väčšie nadávky !vyhviezdičkovať!(A nie, že budú vaše posty plné hviezdičiek)
×Vyhýbame sa Metagamingu
×Nezaplietame spory na kecačke do Príbehu a naopak
×Píšeme minimálne posty obsahujúce najmenej štyri riadky textu
×Nad herný príspevok píšeme miesto kde sa naša postava nachádza
×Mimoherné príspevky píšeme za // lomítka a nepíšeme ich často
×NEPOUŽÍVAŤ EMOTIKONY A SMAJLÍKY
×Nepíšeme do príbehu dokiaľ nemáme schválenú registráciu

Neetušil čo a ako. Pešo už kráčal desatoro dní a desatero nocí. Bol nútený počas svojej cesty kradnúť v dedinách suchý kus chleba, aby vôbec prežil. Prečo? Prečo musel zachádzať až takto do takýchto krajných medzí? 

Jeho rodná dedina bola blízko k nepriateľovi všetkého živého. Tie beštie, ktoré napadli jeho dedinu.. bol to pre Jordiho zdrvujúci pohľad. Teraz sa musel boriť napadaný snehom zabalený v šedo-čiernom plášti. Šátok mu zopínal jeho dlhé vlasy aby mu nepadali pred oči a na rameni mu vysal tulec so šípi a jeho verná priateľka Féria. Mohlo sa zdať, že začína blázniť, keď svojmu luku dal meno, no nie je tomu tak. Keď Fériu mal pri sebe, mál pocit, že je z niekym komu môže veriť. Nie jeden krát mu zachránila život, keď ho chceli olúpiť banditi a iný.

Po dlhej dobe zastal a prezrel si okolie. Určite prešiel mnoho míľ, no toto ho tu zaujalo. V diali si všimol stavbu dosť schátralého hradu.

Žeby nebol obývaní? Pomyslí si a predstavy aké by to bolo, keby sa v tom hrade usídlil. Celý by mu patril. Ochotne vyrazil vpred, nezaostával. Utekal. Po chvíli dobehne k bráne. Konečne. S úsmevom sa ju snaží otvoriť no nič.

"Hm.." zamrmle si, no až teraz si uvedomí že sa v niektorých oknách svieti. Chvíľu uvažuje čo bude robiť, než sa konečne vzchopí. Zodvihne ruku a niekoľko krát zaklope na mohutné dvere. "Haló?" povie so zvýšeným hlasom.

Kráčal som cez nádvorie pevnosti, plášť za mnou zavial, keď zadul silnejší severný vietor. Pohľad som mal upretý na pevné dubové dvere, ktoré boli zavreté na závoru. Zrazu som začul buchot na bránu. Podišiel som k nim a otvoril ich. Otvoriť tie dvere dalo celkom dosť práce, na jedného. Na nádvorie sa vohnal nápor vetra. Pri bráne som uzrel chalana, ktorý bol zakrútený do svojho plášťa a klepal sa zimou. ,,Poď ďalej." povedal som mu a pozval som ho dnu a okamžite som zaplesol dvere, nápor vetra trochu spomalil. ,,Zatiaľ som tu sám." povedal som a oprel sa o kamennú stenu. 

Už som si tu urobil prieskum vedel som, kde sa čo nachádza. Najlepšia na tom bola plná komora. Prebehol som nádvorie, chalan sa predstavil ako Jordi, pekné meno. ,,Som Chodec." predstavil som sa a otvoril som dvere do citadely. Potom som zamieril k dverám, čo viedli dole pod citadelu. Otvoril som aj tie a prýkrymi schodmi som šiel dolu do podzemia. A potom som konečne zastavil a vošiel som do komory. Bola slušne zásobená. ,,Tu je jediva čo sa hrdlo ráči." bolo to skromné pozvanie na vyplienenie zásob. Orechy v debničkách, pekne naukladané na sebe, lieskovce, nejaké nasušené ovocie, mäso. A to nebolo všetko, v kumbáli bolo dosť chleba. Odkiaľ sa tu vzal? Netuším ale celkom slušné zásoby. 

Tá pevnosť ani nie je moja. Dohromady tu je môj len meč. ,,Toto si tu naškrečkoval niekto iný, sme tu ako kukučky v slávičom hniezde." poznamenal som tajomne a pozrel som sa na Jordiho. ,,Ak nás tu nenačapá majiteľ budeme len radi." povedal som opatrne. A vo svetle sviečky som vytasil meč. ,,Ty sa najedz a ja budem strážiť. A potom zdrháme." povedal som. Bol som tu len ako nepozvaný hosť. Samozvaný tulák, čo sa nebadane dostal do bezpečia múrov pevnosti. ,,Je to ale môj objav." poznamenal som a nabral som si voľnou rukou, za hrsť lieskovcov. ,,A je tu aj niečo lepšie." objavil som tu zopár výborných vecí.

,,Nie sme tu sami. Je tu ešte niekto. Viem to, videl som ho na hradbách." sucho som poznamenal, jeden zdrhne rýchlejšie ako dvaja. Navyše táto pevnosť je obrovská. ,,Niekto tu má uložené fajkové traviny." povedal som. Celkom rád som mal tieto travinky. Ale na to niet času. ,,Môže tu hocikedy prísť." netrpezlivo som sa obzeral naokolo a očakával som niečie kroky.  

Bol som dosť unavený z čítania. Knihy som mal rád, oveľa viac ako boj, bolo mi to milšie. Avšak, bol som sám v tejto pevnosti Mal som veľké plány a sny o hraničiarskej pevnosti, ale bol som len naivný rojko, tak mi hovoril otec. Nikto sem nepríde, je to tak odrezané od sveta, bol by zázrak ak by sem niekto prišiel. Budem to zvládať? ,,Faramir vzmuž sa." povedal som nahlas. Nikde nikto, osamelý v tejto pevnosti som vyšiel von na nádvorie, mrazivý vietor sa prehnal nádvorím. Pohľad mi skĺzol na citadelu, zdalo sa mi, že odtiaľ počujem akési hlasy. ,,Hej! Kto sa mi to hrabe v mojej komore?!" skríkol som a hnal som sa dole schodami. 

,,Ja sa v tých travinách vyžívam." poznamenal som. ,,Napchám si fajku a nechám dym len tak plynúť. Ty si o takejto meditácií neuvažoval?" spýtal som sa a v tom som zaúpel, pevnejšie som zovrel rukoväť meča až mi zbeleli hánky. Dolu schodmi sa rútil akási postava. ,,A sakra!" dostal som zo seba. Niet kam uniknúť. srdce sa mi rozbúšilo panikou. Jordi vytasil luk a natiahol tetivu. ,,Pozor naň, môže byť nebezpečný." uprene sledujem chodbu. 

Vrútil som sa do komory a načapal som dvoch chalanov, ako ujedajú zo zásob. ,,Čo to tu do čerta vyvádzate!" skríkol som po nich. Obaja mali vytasené svoje zbrane, jeden na mňa mieril šípom a druhý zvieral v rukách meč. ,,Bodaj by vás parom pochytil, takto kradnúť." zašomral som a hrešil som ich, ale len tak naoko. ,,Reku, keby ste vošli ďalej tak by som vás prichýlil, ale takto? Sa sem vkradnete a lúpite." rečnil som. Chalani to boli prešibaný. Vrhli sa rovno na zásoby v citadele. ,,A čo tu vlastne chcete?" spýtam sa už miernejšie. Zvláštny chalani, jeden nohy ako trieska a druhý sa tak nepríčetne pozerá, podarená dvojka. pomyslel som si pobavene. avšak navonok som nedal nič znať. 

Chalani boli trochu vyklepaný. Veď mali prečo, načapal som ich kradnúť z mojej komory. ,,Toto je moja tajná pevnosť, nepriviedol by som si sem akýchsi obsmŕdačov aby špatili pevnosť. Ak chcete byť v bezpečí tak tu pokojne zostante." povedal som im. Nebol som zlý, iba tak naoko. ,,Vonku na vás číha mnoho nebezpečia, viac ako tu." povedal som a odstúpil som zo schodov aby mohli prejsť do citadely a na nádvorie.  

Chlapík sa na nás vyrútil a začal nás hrešiť. Ten má len veľké reči. pomyslel som si a pretočil očami. Ako sa potvrdilo, chlapík prestal po nás hulákať a ponúkol nám prístrešie a bezpečie. Výborná ponuka. ,,Tak čo, využijeme to?" spýtam sa Jordiho. Bývanie v tejto pevnosti sa mi pozdávalo. Hmm. Uvidíme čo je zač, nespustím ho z očí. pomyslel som si prezieravo a sklonil som meč k zemi. Muž odstúpil zo schodov a naznačil, aby sme vyliezli hore.

Muž  nám uhol z cesty na znak toho, aby sme vyšli von. Vystúpal som za Jordim na chladné nádvorie, počasie bolo zachmúrené a chladné. Pozeral som sa po nádvorí, na ňom stála studňa, osamotená, celkom naprostred. ,,Hm. Zvláštny človek." povedal som a čakal, som kým, vyjde aj ten neznámy. Byť to moja pevnosť tak sem nikoho nepustím, ale on má zrejme nadhľad a asi vie, že dvaja chalani mu nijaké škody na majetku nespáchajú. pomysel som si. Pozeral som sa smerom do dverí citadely, čakal som, kedy chlapík vylezie po schodoch von. ,,Nevyzerá až tak zle. Ale pochybujem či to je jeho pevnosť, možno tu má viacerých a chce nás zahnať do kúta. Reč je prameňom nedorozumení, ale oči mal úprimné." poznamenal som Jordimu. Joj ako rád by som zaliezol ku peci. pomyslel som si.

Pozeral som sa ako sa chalani vyštverali po schodoch na nádvorie, boli poslušný. Aký zvláštny chlapci. Obaja, sú akýsi vyslabnutý, samá ruka, samá noha... Neublížim im, obaja vyzerajú akýsi nedôverčivý.Jeden ako druhý. pomyslel som si a pozeral som sa na oboch chlapcov ako postávali na nádvorí. ,,Pôjdeme dnu, tam sa zohrejete. Oddýchnete si a potom bude viac času na rozhovory." povedal som a pozrel som sa na nich. Nemohol som sa na nich hnevať, veď boli dlho na cestách. Mňa, keď som sa vracal z bojov otec nikdy neprivítal tak ako sa patrí, vôbec sa ku mne nehlásil. Asi ma nemal rád. 

Chlapík, povedal, že prehovoríme pri kozube, Lákavá ponuka, ale... Čo ak klame? Oči má úprimné... Ale faloš sa skrýva všade. pomyslel som si, ale Jordi už súhlasil. Vidina kozubu a teplého jedla... To sa len tak neponúka. Stále som chlapíka v zelenom plášti nespúšťal z dohľadu. ,,Kto ste?" zaznie príkro môj hlas nádvorím. Bol som pokojný, bola to prostá otázka. Nech hovorí. 

Pozeral som sa na chalanov. Obaja voľky nevoľky pristúpili a čakali, kam ich zavediem. ,,Som Faramir, syn Denethora druhého, správcu Gondoru. Ale so svojim otcom už nemám nič spoločné. Iba ak krv." povedal som im, teda, predstavil som sa im. Otvoril som dvere a kývol som na nich, aby šli za mnou. Viedol som ich slabo osvetlenou chodbou, prešiel kútom nádvoria a vošiel do Vestibulu. Bola to pekná miestnosť, hodná svojej dôležitosti. Viedol som ich dlhou chodbou až som sa zastavil pred dverami knižnice. Otvoril som dvere, vošiel dnu a pozrel som sa na nich. Zhodil som pár papierov zo stola a urobil priestor pre troch. ,,Ako vidíte, tu je knižnica. Celkom slušne zásobená, čiže ak má niekto záujem  literatúru tak sem sa môže zakutrať." povedal som im. ,,Zbehnem ešte po nejaké jedlo." povedal som im.

Môj brat je obratný s mečom v ruke, ja zas niekde s dobrou knihou. pomyslel som si. ,,Rád čítam, niekto kto tu bol pred nami asi čítal tiež rád." poznamenal som si a sadol som si na stoličku. Chlapec sa predstavil ako Jordi. Ten druhý mlčal a postával v rohu miestnosti. ,,Tieto priestory treba využiť na niečo užitočné." poznamenal som. Majster Elrond polelf z roklinky povedal aby som zašiel na sever a tam nájdem čo hľadám, prístrešie aj nápady. spomenul som si a v tom ma čosi napadlo. ,,Uvažoval niekto z vás čo by chcel robiť?" spýtam sa. Keby bola robota sedenie za stolom s dobrou knihou tak to by bola práca ako pre mňa stvorená, avšak viem viac, než len čítať. Bol som zručný v hraničiarstve, stopovaní a podobne. Možno by to chalanov zaujalo a spolu by sme mohli podnikať rôzne výpravy po hraniciach. Hoc som už bol dávno dospelý stále som fantazíroval a vkladal som nádeje aj do nemožného. Na rozdiel od môjho meravého otca a bojachtivého brata som mal zrejme iné zámery.

Dnu som vošiel až za Faramirom a Jordim. Bola to pekná miestnosť. Stĺpovité police boli plné kníh, papierov a iných písomností. Knihy boli viazané v koži či vo zvitkoch, ale tých bolo len pár. V knižnici vládlo príjemné prítmie. Zo stropu sa hojdal luster s dvánástimi sviecami. Potom som zašiel za Jordim a Faramirom k stolu a sadol som si na posledné voľné miesto. Z vrecka som si vybral svoju nezvyčajne vyrezávanú fajku s dlhou trúbeľkou. Bola to veľmi pekná fajočka. ,,Kde mám ten... Isengradský list." šmátral som vo vreckách ale nevedel som ho nikde nájsť. Napokon som ho objavil, ale bol na úplne inom mieste, kam som si ho obvykle dával. Napchal som si z neho do fajky a chystal som sa ho zapáliť. Načiahol som sa po sviecu aby som si od nej mohol pripáliť. Trochu som sa obával či niečo nepodpálim, ale nestalo sa tak. Onedlho z fajky stúpal voňavý dym.