Príbeh-ERIADOR

Pozeral som sa na otvorenú bránu, nikto sa ju nenamáhal zavrieť a ja som zacítil južný vietor. Rozhliadol som sa naokolo. Bolo na čase, vyraziť z pevnosti. Vykročil som z pevnosti a kráčal po moste, už dávnejšie som neopustil pevnosť a zvieral ma pocit nečinnosti. Kráčal som pešky, necestoval som na koni často, ale bol som rád keď sa tá možnosť vyskytla, ak Jordi či Deride pôjdu, budem len rád, ale nanútil som ich. Ja som sa vybral preč, na hranice, veď už nemá zmysel skrývať sa v pevnosti, zatiaľ čo hranice ostávajú nestrážené. Cesta sa zmenila na horský chodníček, ktorý sa kľukatil medzi skalami, pridal som do kroku, chcel som byť čím skôr dole z hôr, ale dnes to určite nebude. Nezašiel som ešte ďaleko. Kráčal som pozvoľným tempom, meč som mal na boku. Pred odchodom som sa pobalil. ,,Rátam, že do týždňa by som mohol byť tam." povedal som si vtedy. Lenže ďaleko som nedošiel a priškripol ma večer. Toho dňa som nechcel putovať ďaleko a tak som si rozložil táborenie. Netrvalo dlho a pukotal ohník a ja som ležal schúlený pri ňom. Bolo zaujímavé spať pod hviezdami, vonku sa vznášala vôňa príchodzej skorej jari. Pozeral som sa do plameňov a uvažoval som, ako sa asi rozhodli ostatný hraničiari. Pôjdu za mnou? Bol by som rád spoločnosti toho milého hraničiara Jordiho, síce aj Deride nebol zlý ale v jeho spoločnosti som sa cítil trochu nesvoj. pomyslel som si a stiahol si kapucňu do čela. Odpočíval som a naberal som sily na zajtrajší pochod. Netrvalo dlho a upadol som do spánku s nepríjemnými snami. Boli nepokojné. Obzerám sa a unikám, bežím ako slepec tápam v tme a unikám... Ale pred kým? Naháňa mi to strach a ja s panikou utekám. Rýchlejšie a rýchlejšie, srdce mi bije splašene. Je to útek pred niekým? Alebo pred nikým, v tej tme nerozoznávam nič. S trhnutím som sa zobudil, zvierajúc rukoväť meča, hľadel som na oblohu, oheň doháral, bola asi polnoc, súdil som podľa polohy mesiaca. Obrátil som sa na bok aby som priložil pár polienok a rozdúchal oheň. Už som nemohol spať. Posunul som sa ku kmeňu a posadil sa. Oprel som sa o jeho hrčovitú kôru.

Teplý vietor vanie z juhu a ja som pripravený na svoju cestu. Je to už pár rokov čo som ho naposledy videl. Je až prekvapujúce že ma nechali ísť. Tak dlho som musel Remanesa presviečať že to zvládnem. Cestu poznám už naspamäť, možno je nebezpečná, ale to je v dnešných časoch všade. Neviem sa dočkať až ho zase uvidím. Myslím že bude celkom prekvapený.
Myšlienky sa Reggiemu prevalovali hlavou a on sa usmieval popod fúz. Myšlienky na domov mu prinášali radosť. Vidieť otca, cítiť opäť žiar a vôňu výhne. Počut cikanie kovu na kov bez jedinej kapky preliatej krvy.

Reggie kráčal sám cestou do Eriadoru a premietal o príbehoch ktoré chcel otcovi porozprávať. Krajina bola kľudná a tichá. Zdalo sa akoby tadiaľto nikto neprešiel už od začiatku zimi. Vedel že je to hlúposť ale hraničiari ktorý chodili von cez zimu boli dobre vycvičený a nezanechávali stopy. Putoval tak osamote horskou cestou a kochal sa krajinou. Užíval si volnosť po tých dlhých mesiacoch tréningu s mistrami šermu. Čoskoro začnú prichádzať nový ľudia zo záujmom stať sa hraničiarmi tak ako prišiel aj on pred pár rokmi. Za posledné roky ich veľa nebolo ale čo dokončil výcvik sám ich zopár učil základom. Nemali silné paže ako on sám keď sem prišiel. Ale sú to nádejný budúci hraničiari.
"Reggie mal by si sa prestať utápať vo svojich myšlienkách.", pripomenul som si slová svojho mistra. Ostražitosti nie je nikdy dosť, ani v týchto horách. O to viac že som tu sám.

Pomaly padol večer a Reggie si založil tábor. Ukryl sa v kamennom výklenku ako ho tomu učil jeho mister. "Správny hraničiar sa nenechá spozorovať dokiaľ nie je potreba.", pripomenul si Reggie jeho slová. "A prestaň sa rozprávať sám zo sebou!" Už začínam znieť ako Remanes, mal by som prestať.
Noc bola ešte chladná ale oheň ho udržal v teple. Nadránom však oheň uhasol a zima sa mu predrala popod plášť a zobudila ho. Teraz už nezaspím, zaškaredil som sa do tmy a pritiahol si plášť. Ten oheň sa mi už rozrábať neoplatí. Mal by som sa radšej vydať na cestu. S trochou šťastia tam do týždňa dorazím.

Reggie sa vydal znovu na cestu ale v diaľke zbadal niečo čo nečakal. Oheň. Niekto kampoval kus ďalej dole pod horami a ani som si ho nevšimol! Taká nepozornosť by ma mohla stáť život. Naštastie tu v horách kempujú len 2 typy ludí. Tý čo sa chcú dostať do pevnosti alebo von z nej. Žeby už prichádzali nový záujemci o to stať sa hraničiarmi? Keď sa vydám na cestu teraz možno ich dobehnem ešte než sa vydajú opäť na cestu.

Než som stihol prísť dole do ich tábora začal sa horizont rozjasňovať. Slnko nebolo vidieť no rozhodne už bolo blízko. Tábor, ak sa to tak dalo nazvať, tam už takmer nebol. Toto rozhodne neboli ludia hladajúci vstup do pevnosti. Toto bol hraničiar. Jediné čo po ňom ostalo bola rozkopaná a zadupaná kôpka uhlíkov. Musel sa vydať na cestu len chvílu predomnou a držať sa z dohľadu celý včerajšok. Ak si dnes pohnem mohol by som ho dohnať a cestovať s ním. Vždy je lepšie mať niekoho pri sebe v týchto časoch. Aj keď ďalšiu cestu s Remanesom by som už asi nevydržal. Je na čase dohnať toho utekajúceho hraničiara...

Po ďalšej celo dennej túre dole na juh z hôr sa Reggie cítil akoby mal zaspať okamžite na mieste. Zimné mesiace v pevnosti ho zleniveli a už dlho sa tolko nenachodil. Za celý deň som nezachytil ani stopu po tom hraničiarovi predomnou. Ale stmieva sa, bude si čoskoro zakladať tábor. Pokiaľ mi za ten deň neutiekol, mal by byť len kúsok predomnou. Nazbieram nejaké suché drevo po ceste a skúsim ho dohnať. Určite ma u svojho ohňa neodmietne keď k nemu sám priložím.
Netrvalo dlho a Reggie zbadal oheň dole v kopcoch. S niekoľkými suchými vetvami pod pažou pridal do kroku a čoskoro stál pri tábore. Jedinný muž, jedinný hraničiar. A nie len tak ktokoľvek. Bol to sám hlava hraničiarov, Aragorn.

Tak nakoniec sa mi to náhlenie sa vyplatilo, odýchol som si. Zo širokým úsmevom na tvári som natiahol ruku k hraničiarovi predomnou, s dúfaním že vymení dýku v nej za moju ruku a prívetivejšie uvítanie. Zdatný to chlap, nemá takú bradu ako ja. Ani v pažiach nevyzerá tak zdatný, ale sála z neho aura pantera loviaceho v tme. Akoby bol pripravený na mňa kedykoľvek skočiť a rozsiapať ma tu na mieste, pomyslel som si. "Zdravím ! Mne hovoria Regi." Pozdravil som ho a uvedomil som si že som zrazu ostal trochu neistý tvárou v tvár takému panterovi.

"Máš rýchly krok a dobre maskuješ svoje stopy. Divím sa že som ťa vôbec dohnal." Pohľadom som odbočil poza neho k ohňu a pritiahol si plášť trochu pevnejšie. "Vadilo by ti ak by som sa k tebe pridal? Chystám sa dolú do Eriadoru", otočil som zrak späť na muža predomnou a jeho ocelový dráp. "Chystám sa navštíviť otca, je to kovár a vsadím sa že sa u neho nájde niečo lepšie než tá dýka...", kývol som hlavou na obnaženú čepeľ v jeho rukách. "Posadíme sa?", začal som kráčať pomalým krokom okolo muža smerom k jeho ohňu. "Ako hovoria tebe? A kam vlastne cestuješ takto z jara? Tiež za rodinou?", začal som prihadzovať zopár vetvičiek čo som nazbieral do ohňa. Táto zima ma raz zabije, už byť doma na juh odtiaľto. V otcovej kovárni nikdy nebolo zima, pomyslel som si.

Ruka v ktorej som držal dýku sa pohla a zasunula zbraň tam kde patrí-do pošvy. Každého poslednú dobu vítam s vytasenou zbraňou. pomyslel som si a podal som mu ruku. Možno ma už život čosi naučil, nie každý, kto sa tvári ako tvoj priateľ, nemusí byť priateľom. Už som pocítil pichľavú zradu a chránil som sa od toho tým, že som si málokoho púšťal do svojej blízkosti. Videl som, že muž je trochu neistý, z môjho pohľadu, bolo celkom dosť ľuďom nepríjemne, nie každý zniesol pohľad tých tvrdých, chladných sivých skúmavých očí. Predstavil sa ako Regi. ,,Prečo sleduješ moje kroky?" zaznie moja otázka, bol to taký zvyk, pýtal som sa. A začul som jeho otázku. ,,Áno idem na juh, do Eriadoru, ale na hranice." povedal som mu. Povedal, že sa chytá navštíviť otca, kováča. ,,Tvojej spoločnosti sa nepriečim." povedal som napokon. Prešil som tých pár krokov k ohňu a usadil som sa tvárou k plameňov, muž prihodil pár vetvičiek do ohňa, rozprskli sa iskry a vyleteli hore k tmavej oblohe. ,,Mne hovoria Chodcom, v týchto krajoch ma tak ľudia volajú." povedal som najprv svoju prezývku, ktorú používali najmä ľudia od hôrky, ale rýchlo sa rozniesla po tomto kraji. ,,Ale som Aragorn." zaznelo z mojich úst moje pravé meno. ,,Cestujem na hranice, mám tam robotu, dlho boli bez stráže a ktovie aká háveď sa tam za ten čas nakotila." povedal som Reggiemu, ktorému určite muselo dojsť z môjho rozprávania kto vlastne som.

Pozorujem ako sa zachová Chodec, no však už som to vedel predom. Na tvári sa mi objaví úškrn a nakoniec vyskočím z húštiny za ktorou som sa schovával. Dobehnem smerom k ohnisku. "Nuž, dalo sa to čakať," zasmejem sa. "Mal som asi použiť škretí šíp, bola by sranda Vás pozorovať, akoby ste sa zachovali," poviem, na to z tulca vytiahnem jeden z tmavých šípov škretej bandy, ktorý som po chvíli, čo si ho prehliadol mohol schovať. "Ináč ste neopatrný. Po ceste sem som zahliadol pár škretov, ako majú namierené boh vie kam.." zamračím sa na nich. Áno, aj na toho neznámeho človiečika s ktorým bol Chodec. Heh, nemôžu vedieť, že si z nich robím srandu. Skočia na to? 

Pozeral som sa na mladého majstra. Má takmer šestsnásť a je majstrom, zaujímavé, ale je to priateľ. pomyslel som si a pozrel som sa na Jordiho, na chlapca, ktorého som stretol ako prvého. ,,Škretie šípy nepadajú z neba." povedal som mu a rozhliadol som sa po stromoch, noc začínala starnúť, obloha bledla na úsvite a ja som sa rozhodol, že dnes musím pokročiť nižšie na juh. ,,Ja viem že tu sú, ale išli na východ pokiaľ sa nepletiem, akoby sa všetky temné sily sťahovali na východ, niektorý už tam nedojdu." povedal som mu, keď vytiahol škretí šíp. ,,Ejha, tento je ale starý. Vidíte? Rozstrapkané pierka na konci a vyštrbený hrot. Škreti nie sú taký hlúpi aby používali staré vyštrbené šípy." povedal som Jordimu na jeho šíp. Že ty si si ho schoval od posledného škretieho nájazdu? pomyslel som si.

"V podstate, tých šípov mám viacej," zamumlem, pritom sa na neho zamračím. Pff, tak jednoducho zistí to tajomstvo. Pravda, sú staré. Na svojej ceste som stredol nemálo škretov, no.. bol som rýchlejší. Je to zvláštne, keď ma v jednej dedine pomenovali bleskový šíp. Pousmejem sa nad tou myšlienkou, no nenechal som sa ňou zlákať. Pýcha predchádza pád, tak to vždy bolo. Stále som mal toho ešte dosť čo trénovať, aj keď som mistr. 
"Heh, jo no.." zamumlem, pritom sa poškriabem na zátylku. Tak som sa zmýlil a tá historka o škretoch bola pravdivá? Jejda, už viem, prečo ho menovali naším vodcom.. Žmurknem, pritom sa pousmejem. "Ten šíp je asi mesiac starý. Ako som cestoval, tak sa počas cesty v tulci polámali pierka, pochopiteľne. Ale týchto využívam na banditov a iných lúpežníkov, ako pascu. A zaberá to, neviem prečo. Ale no nič. Čo máš na pláne Ara.." zastavím sa. Nebolo dobré takto vyslovovať nadarmo jeho meno. Ešte, že som sa sekol. "Chodče?" optavím sa, pritom iba mávnem rukou. "Keď chceš, môžeš si ten šíp nechať.." 

Bol som pokojný, avšak opatrnosti nikdy nebolo nadostač najmä nie v týchto časoch, kedy bol zvýšený pohyb tej škretej pliagy. ,,Áno, to je hostinec. A chodia tam všeliaký ľudia, preto sa treba mať na pozore."  povedal som nahlas pre oboch, ak sme sa chystali všetci tým istým smerom, mohlo by to vyznieť nápadne, ale v tomto kraji to bolo bežné, miestny vedeli, že sa v Divočine potulujú hraničiari, my sme sa ich priazni netešili, ale zas by nám mohli len ďakovať. ,,Presne tak." povedal som mu a pozrel som sa na Reggieho. ,,To je Regie, cestuje na juh. Za rodinou. Ktovie, možno sa k nám pridá." predstavil som druhého muža Jordimu. Presne každá posila sa zíde, ešte šťastie, že nie sme jediný hraničiari v stredozemi, Ithilien strážia gondorský a podľa mojich informácií celkom obstojne, hoc niekedy, nepriateľ prekĺzne avšak ďaleko sa nedostane a keby aj, tak ich niekde zadržia. Eriador sa skôr potýkal so škretmi z hmlistých hôr a tí moc rozumu nepobrali.

"Hej, hej, viem. Raz som tam bol, keď som cestoval.." poviem mu a pozriem na toho muža, ktorého mi Aragorn predstavil ako Regieho. "Teší ma, ja som Jordi," mrknem na neho a potom svoj pohľad obrátim opäť na Aragorna. "Hmm.." zamumlem, pritom si prstami chytím bradu a pozerám do ohňa.
"Tak keď sa pridá, rád sa ujmem jeho výcviku. Vlastne, budem musieť, že?" zasmejem sa. Môj nádejný prvý študent? Tak, keby sa tak stalo.. bolo by to veru zaujímavé. S pomyslením sa natiahnem a ľahnem si na trávu. Očkami pritom pozerám na hviezdy (keď je noc, keby bol deň tak na plujúce mraky). 
"Takže, plánom je ísť ku Skákavému poníkovy, kde pozisťuješ informácie a potom sa rozhodne čo ďalej. Sú nejaký ľudia, ktorý by si priali tvoju smrť? Predsa cestujeme a všetko je možné.."