Príbeh-PEVNOSŤ hraničiarov

Pozrel som sa na Jordiho. A sledoval som ako tetiva jeho luku spieva keď vypúšťa šípy. Bol presný. ,,To nevyzerá na luk Gondoru alebo Rohanu, vzdialene mi pripomína Elfské luky." povedal som a zaujato som sledoval Jordiho umenie. Luk som pár ráz držal v rukách a istý čas ním aj bojoval, ale mne bol môjmu srdcu predsa len bližší meč. ,,Vôbec nie, nie som schopný lukostrelec aby som mohol posudzovať." povedal som mu, keď povedal, že mu tá prestávka vôbec neuškodila. Áno bolo to fajn mať kamaráta.

,,To ja práve neviem čo s ním..." siahol som si za zátylok a rozmýšľal. ,,Ako nosiča batožín ho je nemožné použiť a... Na horské cesty naozaj nie je stavaný." uvažoval som a pozrel som sa na Rin. ,,Tak ak chceš, môžeš si preložiť veci z toho batohu do svojho." poznamenal som a pozrel som sa po nádvorí, nevedel som ako to vymyslím. 

Šíp neminul svoj ciel, vyzeralo to tak, že Jordi ovláda luk len tak mimochodom a vždy zasiahne to čo chce streliť. ,,Tak to je zvláštny príbeh, elfovia svoje zbrane nezahadzujú... A takmer nikdy sa nezlomia. Možno to bol luk ktorý vyrobil akýsi Dúnadan." poznamenal som a pozrel som sa na Jordiho luk. Tentoraz jeho šípy minuli ciel a rozbili sa o hradbu. ,,Ani mne sa niekedy nepodarí uťať všetky hlavy." povedal som a pozrel som sa na svoj meč. ,,Tento meč... Veľa s ním žiaľ nenarobím." povedal som a vytiahol som meč. Jordi si mohol všimnúť, že meč je asi na piaď pod rukoveťou puknutý. ,,No skúšal som to, ale na to mám asi slabú ruku." povedal som a potom mi Jordi odhalil čosi zo svojej minulosti. ,,Hovoriť je mi to ľúto by bola chabá útecha. Ale nabudúce tých hrdlorezov zničíš." povedal som, len to načo som sa zmohol.

Pozriem sa na Jordiho ,,O to že s ním neviem robiť, nejde.Ide to to, že je zlomený." povedal som. Možno to znie čudne, že so sebou vláčim meč ktorý mi je úplne k ničomu a lepšie je použiť dýku ako toto... ,,Ani ja, ale keď už... Musím mať nejaký všeobecný rozhľad." povedal som. ,,Dúnadani boli a sú ľudia, žijú na severozápade, sám z ich rodu pochádzam." poznamenal som a sledujem ako si počína s lukom. ,,Ten ťa nejak poslúcha." poznamenal som s ľahkým úškrnkom. 

Pozeral som sa a okolo a pri stene cvičiska som Uzrel Derideho, ktorý sa mračil na Rin a Faramira. Hm. Všetko sa to pokazí. Len pre ženu. pomyslel som si otrávene a prešiel som k staršiemu hraničiarovi. ,,Mali by sme vyraziť. A to dievča nám zdržuje majstra." zamumlal som na úvod. ,,Všetko sa to bude zdržovať. Bude kňučať že ju bolia nohy a že je jej zima a ktovie čo ešte." povedal som a tým som dal najavo, že nesúhlasím s tým, že žena nie je vhodná na túto prácu. Ale mohol by som sa aj mýliť.

Pozrel som sa na Jordiho. Predsa len, možno sa mýlim, možno bude Rin celkom dobrá členka výpravy, v tom prípade má moju úctu a ospravedlnenie. ,,Uvidíme, možno som sa splietol a možno ma prekvapí." povedal som mu. Za skúšku predsa len nič nedám. Veď sa uvidí, čo a ako. ,,Aj ja by som chcel vidieť jej bojové umenie." poznamenal som pokojne a pozrel som sa na Jordiho.

Pozrel som sa naokolo, opäť nebolo čo robiť a cudzincov, ktovieako nepribudlo, iba tá panovačná Rin. Najradšej by som ju poslal. Ach jaj nechajme to tak. Vykročil som a dlhými krokmi som opustil cvičisko. Azurin a Farmir stále trkotali. To sa môžeš vrátiť tam kam patríš. pomyslel som si a prešiel som okolo nich cez bránu. Vyšiel som von z pevnosti, krajina sa kúpala v slnečnom svetle a ľad sneh sa blišťal a jagal. Bola to krásna krajina, drsná, ale redsa len trochu pekná. Kdesi na oblohe krúžil osamelý dravec. Už bolo dlho čo som naposledy vyšiel z pevnosti. Ba vlastne, dobre som urobil, lebo trvdnúť na jednom mieste nie je pre mňa prirodzené. Faramirovi by to možno aj bolo, ale gondorčania majú iné zmýšľanie. Takto som stál a pozoroval som cestu pred mostom. Videl som bralá a askaliská, nikde ani živáčka, alebo som sa mýlil?

Pozeral som sa na otvorenú bránu, nikto sa ju nenamáhal zavrieť a ja som zacítil južný vietor. Rozhliadol som sa naokolo. Bolo na čase, vyraziť z pevnosti. Vykročil som z pevnosti a kráčal po moste, už dávnejšie som neopustil pevnosť a zvieral ma pocit nečinnosti. Kráčal som pešky, necestoval som na koni často, ale bol som rád keď sa tá možnosť vyskytla, ak Jordi či Deride pôjdu, budem len rád, ale nanútil som ich. Ja som sa vybral preč, na hranice, veď už nemá zmysel skrývať sa v pevnosti, zatiaľ čo hranice ostávajú nestrážené. Cesta sa zmenila na horský chodníček, ktorý sa kľukatil medzi skalami, pridal som do kroku, chcel som byť čím skôr dole z hôr, ale dnes to určite nebude. Nezašiel som ešte ďaleko. Kráčal som pozvoľným tempom, meč som mal na boku. Pred odchodom som sa pobalil. ,,Rátam, že do týždňa by som mohol byť tam." povedal som si vtedy. Lenže ďaleko som nedošiel a priškripol ma večer. Toho dňa som nechcel putovať ďaleko a tak som si rozložil táborenie. Netrvalo dlho a pukotal ohník a ja som ležal schúlený pri ňom. Bolo zaujímavé spať pod hviezdami, vonku sa vznášala vôňa príchodzej skorej jari. Pozeral som sa do plameňov a uvažoval som, ako sa asi rozhodli ostatný hraničiari. Pôjdu za mnou? Bol by som rád spoločnosti toho milého hraničiara Jordiho, síce aj Deride nebol zlý ale v jeho spoločnosti som sa cítil trochu nesvoj. pomyslel som si a stiahol si kapucňu do čela. Odpočíval som a naberal som sily na zajtrajší pochod. Netrvalo dlho a upadol som do spánku s nepríjemnými snami. Boli nepokojné. Obzerám sa a unikám, bežím ako slepec tápam v tme a unikám... Ale pred kým? Naháňa mi to strach a ja s panikou utekám. Rýchlejšie a rýchlejšie, srdce mi bije splašene. Je to útek pred niekým? Alebo pred nikým, v tej tme nerozoznávam nič. S trhnutím som sa zobudil, zvierajúc rukoväť meča, hľadel som na oblohu, oheň doháral, bola asi polnoc, súdil som podľa polohy mesiaca. Obrátil som sa na bok aby som priložil pár polienok a rozdúchal oheň. Už som nemohol spať. Posunul som sa ku kmeňu a posadil sa. Oprel som sa o jeho hrčovitú kôru.